Cesta.

Autor: Blanka Džuganová | 2.4.2015 o 19:13 | Karma článku: 2,37 | Prečítané:  370x

   Sme na ceste. Vždy. Aj keď práve stojíme. Narazíme na rázcestia, zle označené odbočky, slepé ulice. Ale vždy na ceste. Obklopení burácajúcim publikom, kde nám nejaká ruka podáva pohár vody a robí si pri tom "selfi", alebo davom lačným po našej krvi. Čakajúcim, kedy padneme a konečne nevstaneme...

   Publikum sa mení, podľa okolností. Ale cesta ostáva. Musíme si ju odšliapať sami. Niekedy s pocitom, že s nami niekto kráča, ale nie na dlho. Väčšinou sme v tom sami. Tak strašne sami. Dav hustne, ak sme preň zaujímaví, keď máme čo ponúknuť, keď sme na dne viac, ako oni. To vlkov uspokojuje.

   Každý si raz prejde svoju krížovú cestu. Každý aspoň raz. Niekto aj viac krát. Na začiatku neveríme, že sa nám to môže stať. Popierame, vytesňujeme a nechceme veriť, že sa náš tím rozpadol. Že už nevieme, kto za koho kope. Kto kope za nás.  Občas v dave zazrieme známu tvár, ktorá potichu trpí s nami. Viac nemôže. To sa dnes nenosí. Pri každom ďalšom zastavení si myslíme, že je posledné, aspoň chceme strašne uveriť. Že teraz to už skončí, teraz to príde. Možno.

    Všetci sa pozerajú, a my takí divní, aj s tým tŕním na hlave, smiešni,

                                                                                                          odkopnutí,

                                                                                                                  osamotení...

                                                                                                                        ...lebo nevedia, čo činia.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?