Niekedy dávno som neverila kadečomu, tuším som ani nevedela, aké mám možnosti. Nepomohlo ani to, keď sa mi narodila prvá dcérka, a ja som sa ešte stále hnala nejakým divným smerom, nespokojná so svetom, ktorý som si vytvorila. Niekedy človek dostane dar rovno pred nos, a slepý ho obíde bez povšimnutia. Niežeby som sa nesnažila, či nebola vďačná. Ale k šťastiu a pokoju to nestačí. Na to treba... hmm, ... byť šťastný.
Teraz už nechcem veľa, vlastne... chcem to "naj". Moju rodinu. Zdravú, pri mne. Nech sme kdekoľvek. Nech aj padajú aj traktory.
Teraz už viem len tak ležať, sledovať bacuľaté veľké dlane svojho synčeka, ako rozhadzuje, čo mu príde pod ruky, nadšene si obzerá kvet v črepníku. Nemyslím už v strese na štádiá vývinu :-), nelistujem vo vývinovej psychológii, neriešim to, čo všetko ešte musím, nesmiem, kde by som teraz bola, či nebola, čo by som mala urobiť, čo mi uteká...
Donekonečna sa len kochám pohľadom na to úžasné Božie dielko. Človiečika. Ďalší pilier v mojom živote. Som v prítomnosti tak pevne, až chcem zhlboka vdýchnuť celú tú chvíľku, aby zastala. Aby všetko ostalo tak ako je.
Človek musí dočista osprostieť, aby konečne uveril, že je vlastne šťastný, že "niekto tam hore, ho má rád"...