Som jedno z "Husákovych detí". Vraj krásne 70-te a 80-te roky. Časom som sa ale dostala do stavu, keď už z princípu nečítam chronicky kolujúce a vtierajúce sa články o "našom krásnom detstve". O tom ako sme s chlebom s masťou behali vonku každý deň aj niekoľko hodín a nevysedávali pri PC, tabletoch, ako sme sa s kamarátmi krásne hrávali na dvore a vystrájali všakovaké pestvá :-) a "nevysedávali na sociálnych sieťach" a viac sme si všetko vážili a ...
Pri týchto článkoch rozmýšľam, ako sa asi cítia deti, mladí, ktorí to čítajú. Ako asi vnímajú vlastné detstvo, keď sa stretávajú s takou otvorenou kritikou. Všade, za každým rohom. Na každom displeji. Ako si asi užívajú obdobie, ktoré by malo byť najkrajšie v ich živote a všetci okolo, ich presviedčajú, že nie je. Obklopení technikou a vraj "vymoženosťami", častokrát spolu so svojimi rodičmi.
"Múdri starci" vždy kritizovali "nerozumnú mládež", už celé tisícročia to tak funguje. Zakaždým si pomôžeme tým čarovným "ale teraz je iná doba" a "my sme to mali ťažšie" ;-) Doba je pritom vždy iná a väčšina dospelých ľudí, vníma svoju dospelosť ako zložitejšiu, než bolo ich bezstarostné detstvo.
Naše deti sú viac, ako sme boli my, vystavené množstvu (často zbytočných aj nepravdivých) informácií. Niekedy práve vďaka nám, vďaka všetkým tým kanálom, ktoré púšťame do našich domovov, rodín. Naše deti musia viac ako my čeliť deformácii skutočnosti, PRAVDY, reálneho sveta. Ten ale nespoznajú, ak im ho nepriblížime a nenaučíme ich kriticky uvažovať, neveriť každej, prepytujem, hlúposti. Tak, ako my. Ak ich nevezmeme za ruku, medzi ľudí (nie len do nákupného centra), do prírody. Ak nebudeme rozprávať S NIMI, nie len o nich.
Naše deti budú silnejšie, ako my. Verím, že sa naučia z našich chýb, keď sa denne ženieme za nepodstatnými vecami a obklopujeme sa nimi. Možno už nebudú sledovať životy "celebrít" a riešiť ich súkromie a živiť tak bulvárne plátky a stránky, tak ako my... Verím, že si vytvoria skutočné hodnoty a budú ich aj žiť. Že sa nestratia, ako naša generácia a vytvoria lepšiu spoločnosť, ako sme vytvorili my. Viem, bolí to, ale MY tvoríme túto spoločnosť, spolu zodpovedáme za to, ako funguje (resp. nefunguje :-( ).
Možno si povedia, že už chcú naozaj reálne ŽIŤ, rozprávať sa so svojimi blízkymi o svojich vzťahoch, snoch, nie o tom, čo bolo, ale o tom, čo JE, TERAZ a TU, o nádeji, o tom, že všetko raz dobre končí.
Verím, že to dajú lepšie ako my ;-)
https://www.facebook.com/pages/In%C5%A1tit%C3%BAt-prijatia/349293725124595